Vošiel do kúpelne. Zamkol. Začal ma objímať, vyhŕňať mi nočnú košeľu, a oblizovať mi prsia. Alebo to, čo tam trinásťročné dievčatá majú. Nie je to začiatok poviedky na štýl 50 odtieňov sivej, ale trauma z detstva. Prešlo takmer päť rokov, a konečne o tom dokážem rozprávať…
Dlho som sa zdráhala tento článok napísať, a ešte dlhšie ho publikovať. Sexuálne zneužívanie je niečo, čo ľudia považujú za dôležité riešiť. Ale aj tak o tom nikto nehovorí.
S odstupom času mi príde všetko normálne. Považujem za normálne byť obchytkávaná 60 ročným mužom. Byť zamknutá v miestnosti s človekom, ktorého vlastne poznáš oveľa menej, ako si si myslela. Niekoľko rokov po tom všetkom nebyť schopná sa uvoľniť. Rovnako myslím, že je bežné, mať skúsenosť so znásilnením, alebo aspoň s jeho pokusom. Jednoducho to je niečo ako ovčie kiahne. Každý to už zažil.
Ale očividne nie. Očividne je normálne byť po rozpovedaní príbehu ľutovaná, objímaná, a poslucháči plačú. Mimochodom, v prípade, že si v tejto situácii ešte nebol, väčšinou nepadne dobre, keď ,,obeť“ začneš objímať. Radšej sa vopred spýtaj, či ju objať môžeš.
Pozri aj: Cestovanie bez nákladov a dobrovoľníctvo v zahraničí.
Mala som trinásť rokov a pocit, že konečne mám dedka. Nie vlastného, ale babka sa pri ňom usmievala. To bolo dôležité pre všetkých. Bol fajn. Trochu divný, ale fajn. Správal sa ako chlapec počas prvej tínedžerskej lásky. Veď vieš… Keď sa na teba frajer nevie vynadívať, je prehnane milý, a chytá ťa za stehno pri každej príležitosti.
Pravidelne mi písaval. Na Facebook, alebo na mail. Mama si tiež čítala naše konverzácie, no brala to tak, že ma má iba rád, a teší sa z vnúčat.
(nechcela som, aby mi písal na FB nástenku – radšej do správ)
Raz, po opekačke, sme s mladšou sesterkou (10 rokov) ostali uňho spať.
Sesterka je v sprche, a on je tam s ňou zavretý. ,,Odhrnul mi záves a čistiac si ucho na mňa pozeral.“ hovorí mi, keď sa vrátila. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Nevedela som, čo mám robiť. Odmietla som ísť do sprchy. Lenže o 50 rokov starší chlap je autorita či chceš, či nechceš, a tak som si musela ísť umyť aspoň zuby.
Len čo som vstúpila do kúpeľne, objavil sa tam aj on. Zamkol. Stihla som si dať len pastu na prst, lebo ani kefku som nemala. Začal ma objímať, vyhŕňať nočnú košeľu, a oblizovať mi prsia. Alebo to, čo tam trinásťročné dievčatá majú. Netušila som, čo sa deje. Prečo sa to deje. Veď ja som predsa nič nespravila. Zakričala som. Chytil mi ústa a začal mrmlať niečo v zmysle ,,Čo robíš, nekrič, veď ja ťa chcem iba poláskať…“ Poláskať… Tak nechutné slovo. Tá bezmocnosť, čo ma zaplavila sa nedá opísať.
Neviem sa dostať spod jeho rúk, v hrdle mám takú hrču, že sa mi nedá znovu kričať. Rozmýšľam, ako veľmi sa budú naši hnevať, keď zistia, že som prehltla pastu. Neviem, ako dlho to trvalo. Ani čo presne sa dialo. Prestala som vnímať. Bola som ako keby v tranze. Len som tam stála ako omámená, cítila jeho slizké dotyky a bozky po celom tele a dúfala som, že to rýchlo skončí.
Myslela som aj na to, že to predsa musí niekto vedieť. Prečo ma naši nevarovali? Nikdy som sa nerozprávala s cudzími ľuďmi, a už vôbec od nich nič neberiem. Ako to, že nikto nevidel, čo sa deje s týmto chlapom?
Podarilo sa mi odomknúť dvere, vybehla som na chodbu.
Bála som sa sesterke povedať, čo sa stalo. Hanbila som sa. Určite som predsa len spravila ja niečo zle. Rozhodne za to môžem ja. Inak by ma dospelí varovali. Varovali pred rodinou.
V tú noc som s ním mala spať v jednej posteli, a ona vo vedľajšej izbe. Nakoniec som si vyprosila miestečko na zemi, vedľa jej postele. V noci ešte raz prišiel, a snažil sa ma preniesť k nemu. Sesterka však už vycítila, že sa niečo deje… Tak k tomu najhoršiemu neprišlo. Myslím.
Veľa detailných spomienok z toho večera nemám. Nedokázala som sa hýbať, uvažovať, rozprávať. Úplný tranz. Cítiš len slizkosť všade vôkol seba, si bezmocná a dúfaš, že nebudeš jeden z tých prípadov, kedy obeť nakoniec zabijú.
Pozri aj: Bezpečnosť na cestách – aj pre dievčatá cestujúce osamote.
Čo robiť, a čo nerobiť pri rozhovore s obeťou
Bezmocnosť, hanba, pocit viny, dotknutosť, hnev, flashbacks, nepohodlnosť vo svojom tele, a znovu hanba.
Najlepšia reakcia, ktorú som pred rokom (keď som sa zdôverila zopár kamarátom) dostala, bola: ,,Wow, to je mi ľúto… Viem pre teba niečo spraviť? . Bez objatia. Len som dostala čaj a deku na prikrytie. Potom sme boli ticho.
Uvedom si, že nie je tvojou úlohou vyriešiť všetky jej problémy. Je v poriadku povedať ,,Nebola to tvoja vina“, alebo spýtať sa ,,Ako ti môžem pomôcť?“ Príliš detailnými otázkami však môžeš situáciu ešte zhoršiť. Nechaj ju, aby ti povedala koľko uzná za vhodné. Niekedy menej, niekedy viac. Daj jej vedieť, že si stále tu, keď bude potrebovať. Čo sa týka prejavenia ľútosti, určite je dobrá voľba veta ,,Je mi ľúto, že sa ti to stalo“, miesto ,,Neverím ti, je to divné.“ od toho sú tu policajti. Ja som napríklad nemohla vystáť ani objatie, no niektorým vraj pomáha. Radšej sa ale vopred spýtaj.
Prosím, nežiadaj nás, aby sme na to ,,už nemysleli, zabudli“. Ver mi, že nie je nič, čo si prajem/e viac, ako zabudnúť na to. Musíme sa s tým ale naučiť žiť.
Preto ak si jedna z tých, nás, nemlč. Nikdy nevieš komu pomôže čo i len počuť tvoj príbeh. Nie si v tom sama. Nie je to tvoja chyba.
Sexuálne obťažovanie je veľmi časté. Bohužiaľ úplne všade…. Od školy, cez ulice mesta až po Couchsurfing (prečítaj si ďalšiu skúsenosť).
Ak sa nemáš komu zdôveriť, rada ťa vypočujem. Kľudne mi napíš na info@www.michaelaeliasova.sk . Prípadne ma nájdeš aj na Instagrame.
…alebo mi na seba nechaj kontakt, a ja sa ti ozvem s novinkami na tomto blogu.
