Vyhrážky, alkohol, násilie. Veci, ktoré sa v ľudských príbehoch v médiách často spomínajú. Poznáš však osobne niekoho s takým príbehom? Maťa ma oslovila s ponukou uverejniť ten jej. Obe veríme, že jej to pomôže udalosti lepšie spracovať, a že niekoho ďalšieho môže ochrániť.
Maťa mala 15 rokov a kvôli chorobe ráno nešla do školy. Keď bola sama doma, zazvonil u nich sused. Po otvorení dverí ju schmatol a znásilnil zozadu. Viac si z toho nepamätá, čo je prirodzená reakcia na traumu. „Spätne však môžem povedať, že mal vždy takéto sklony. Keď sme boli deti, chcel aby sme sa pred ním vyzliekali. Keď sme trochu podrástli, mal na nás často dvojzmyselné narážky.“ dodáva Maťa.
Pri podobných zážitkoch je bežná reakcia tela zamrznutie, výpadok pamäte, hanba, či neschopnosť priznať si vážnosť situácie. Túto traumu je možné uzdraviť napríklad návštevou terapeuta, no môže to trvať aj niekoľko rokov. U Mati však namiesto procesu uzdravovania prišlo ešte väčšie zlo.
Naši ho zbožňovali, ja som sa ho začínala báť
Predchádzajúci incident som nejako moc neriešila, zabudla som na to. Trauma z pohlavného styku však ostala a vynárala sa mi aj počas šťastného vzťahu. S (už bývalým) priateľom sme spolu boli rok a pol a rozhodla som sa mu s tým zdôveriť. Vedela som, že ľudia na podobné veci reagujú rozdielne, avšak toto som nečakala. Náš vzťah sa úplne zmenil.
Bola som však mladá a zaľúbená a všetky varovné signály som prehliadala. Pri bežných rozhovoroch ma začal vysmievať za čokoľvek som povedala. Zdvíhal ma na ruky a nakláňal sa so mnou z balkóna na treťom poschodí – akože skúška dôvery. Neakceptoval moje „nie“ – ani v bežných činnostiach, ani v posteli. Tam ma začal nútiť do polôh, ktoré mi boli nepríjemné. Ak som niečo chcela, musela som si to zaslúžiť následnou „fajkou“…
Celkovo sme spolu boli 5 rokov. Rozchádzali sme sa viac krát, no vždy ma ukecal vrátiť sa. Vyhrážal sa mi že sa zabije, posielal mi fotky sľučky na ktorej sa chce obesiť, raz pojedol veľa rôznych liekov aby som za ním dobehla… Mne sa však každým dňom vynárali spomienky s dôvodmi, kvôli ktorým musím zo vzťahu odísť, zachrániť sa. Rozišli sme sa, tento krát už definitívne. Avšak aj naďalej mi vypisoval na sociálnych sieťach, posielal mi SMSky… Vysvetlila som mu, že si neželám byť v kontakte, a všade ho zablokovala. Volával mojej mame a pýtal sa kde som, čo robím a ako sa mám. Aj po roku od rozchodu stále žil v nádeji že sa k nemu vrátim. Písal mojim kamarátkam, všade mal moje fotky.
Veľké gesto lásky s vyhrážkami
Po rozchode som sa postupne začala stretávať s novými ľuďmi. Spoznala som sa s mužom „M“, kamarátom ktorý mi bol veľkou oporou počas tamtých aj budúcich udalostí. Ale nechodili sme spolu. Preto som bola prekvapená, keď ma jedno ráno v práci kolegyňa zavolala ku vchodu. Stálo tam 50 ruží na moje meno. V jednej kytici bol list s prvými slovami „50 ruží za 5 rokov“. Bol od môjho bývalého, no a okrem ruží na ňom nič iné romantické nebolo. Ďalej boli len vyhrážky voči mne, môjmu kamarátovi, či priznanie k tomu že sa mi nabúral do Facebooku…
Keďže tento nevyžiadaný kontakt, vyhrážky a stalking trval už rok, zašla som na políciu. Najprv som však nič nevyriešila, mala som si len ten list odložiť a dávať si pozor.
Traja muži a fotky pre celú dedinu
Pozor si rozhodne dávala. No pred dvomi rokmi, takto koncom marca som šla na dvor zavesiť prádlo. Na dvore ma schmatli dvaja muži a odvliekli ma do auta. Bol to môj bývalý, ten sused zo začiatku príbehu a toho tretieho som nepoznala. Niekam ma odviezli a začali si „užívať“. Kým sa jeden bavil, druhí dvaja ma držali a fotili si ma.
Domov som sa vrátila asi o hodinu a pol neskôr, naši si ani nevšimli že som preč. Keďže máme v rodine policajta, vedela som čo robiť ďalej. Šla som s ním hneď k doktorke, skontrolovala ma a spravila záznam. Po mesiaci mi na gynekológii zistili zranenia na maternici. Bola potrhaná s hnisajúcimi ranami ktoré mi spôsobili silný a rozsiahly zápal maternice. Je možné že bude nevyhnutné vyoperovania maternice a tým pádom nebudem môcť mať deti. Bojujem s ním stále a stále to nie je dobré.
Fotky ktoré spravili počas toho spravili okamžite posielali môjmu kamarátovi, známym a neskôr som zistila že aj do firmy kde som pracovala. Na to som však prišla až po pár mesiacoch, keď tam začalo sexuálne obťažovanie. Šéf si ma zavolal a povedal, že si v tom mám spraviť poriadok lebo takéto fotky sa šíria po budove. Keď som prespávala v pracovnej ubytovni, kolegovia mi chodili klopkať na okno. Cez deň ma volali „mojko“ a mali nepríjemné poznámky. Niektorí ma chytili za zadok, no vždy dostali facku z otočky.
Niekoľko týždňov prakticky každý človek v dedine aj v práci videl moje fotky a videá zo znásilnenia. Na ulici na mňa mali blbé poznámky aj 14 roční chlapci. No napriek tomu naši tvrdili, že som si to vymyslela a že nemám môjmu bývalému ničiť život. Stále sú na jeho strane.
Maťa to nahlásila
Po okamžitej návšteve doktora zašla opäť na políciu. Tento krát už mohla podať trestné oznámenie a prípad začali riešiť. Súd prebehol o tri mesiace neskôr. Kým sa však dozvedela ako dopadol, stalo sa toho ešte veľa. V rodičoch nenašla podporu. Posmešky, bitky či psychický nátlak boli súčasťou bežného dňa. Ani po zhliadnutí kamerového systému sa ich názor nezmenil. Matin bývalý partner – násilník, bol ten dobrý. Zastávali si ho a snažili sa Maťu donútiť trestné oznámenie stiahnuť. Nestiahla.
Jej bývalý partner aj dvaja spolupáchatelia boli nepodmienečne odsúdení na 15 rokov. Aj napriek tomu, že sú za mrežami, stále sa necíti úplne bezpečne. Aj z väzenia ju naďalej kontaktuje. Prišiel napríklad list so srdcervúcim ospravedlním a na záver ďalšie vyhrážky. Jeho rodina aj naďalej podáva odvolania a tak kvôli opakujúcim sa výsluchom je ťažké posunúť sa ďalej a uzdraviť sa. Fotky sa šíria aj po ich uväznení, a vyhrážky raz za čas prídu aj od cudzích čísiel. Maťa sa stiahla do úzadia, vymenila svoje telefónne číslo, mail, Facebook a aj keď mužom už nedokáže veriť, snaží sa žiť najlepšie ako ide.
Jedna z piatich žien bola znásilnená.
Aspoň tak hovorí štatistika. Získať presné údaje o tom, koľko žien sa stretlo so sexuálnym násilím je však prakticky nemožné. Väčšina obetí totiž čin nenahlási – či už zo strachu z reakcie okolia, zo strachu z páchateľa, či kvôli nedôvere systému. Alebo si ani neuvedomujú závažnosť činu, až kým ho o niekoľko rokov neskôr nespracujú. Je veľké množstvo dôvodov, prečo ľudia sexuálne násilie nenahlásia.
Možno máš podobný príbeh a práve rozmýšľaš, aké by to bolo keby si to vtedy povedala polícii. Je možné že by bolo všetko úplne iné, ale možno by sa toho veľa nezmenilo… Možno by ťa rovno poslali domov pre nedostatok dôkazov. Neviem… Ani ja som to nenahlásila. Ani raz.
Ak však cítiš že je to správne rozhodnutie, neboj sa to ohlásiť aj po rokoch – aspoň pre pokoj v tvojej duši. Inak sa však dokážeš vyliečiť aj bez toho. Len treba dobrých priateľov a/alebo odborníkov.
){kind=link}