Ak by som celý môj proces uvedomovania si sexuálnej orientácie mala zhrnúť jednou vetou, znela by takto: Štyri roky som „trávila čas“ so ženami a myslela si, že som hetero. Je ti do smiechu? V pohode, aj ja sa na tom celkom dobre bavím – čo iné mi ostáva.
Keď som túto tému rozoberala s ďalšími teplými kamarátmi, väčšina hovorila o akýchsi „tušákoch“ už v detstve. Napríklad že sa cítili pri nejakej kamarátke inak – s motýlikmi v bruchu, s pudom ochraňovať ju alebo starať sa o ňu. U mňa však nikdy nič také nebolo. Na druhú stranu, pri chlapoch to nebolo tiež, no umelo som si to akosi snažila vytvoriť. Respektíve ak to tam bolo, pocity boli o veeeľa menšie oproti tomu čo som neskôr cítila so ženami. Niet sa čo čudovať, keď od detstva vidíš len hetero páry, a v škole sa tiež všetci tvária že homosexuáli neexistujú.
U nás doma sexuálna výchova nikdy nebola tabu. Samú ma začal dosť skoro zaujímať spôsob, ako prichádzajú bábätká na svet. No a tak som dostala v šiestich rokoch svoju prvú encyklopédiu pohlavného života. S tou istou knihou som neskôr vysvetľovala maminmu priateľovi, ako mi má spraviť bračeka. Ja si túto príhodu moc nepamätám, ale vraj bol veľmi rád že si práve umýval zuby a tak mi nemusel odpovedať… Každopádne, aj keď chvalabohu moja rodina nie je nejaká konzervatívna, ani extrémne kresťansky založená, o teplých vzťahoch nikdy nepadlo ani slovo.
A bum. Napriek tomu som tu, teplá, vo vzťahu so ženou… Ak by sme k nám (k teplým) mali v spoločnosti iný vzťah, pravdepodobne by mi to ušetrilo niekoľko rokov zmätenosti, nepodarených vzťahov s mužmi a množstvo mesiacov trápenia sa.
Poznámka: Slovo „lesba“ fakt nemám rada, preto ho nahradzujem „teplá“, a prosím, pokojne to pri mne rob aj ty v rozhovoroch či v komentároch. Poďme odstrániť urážlivý a negatívny podtón tohto slova.
Je to voľba?
15ročný jemný homofób
Aby som povedala pravdu, na začiatku puberty som sa na teplých pozerala cez prsty. Poznala som ich len z médií ako tých, ktorí sú iní, divní, obliekajúci sa do kože a chodia s obojkom na krku po ulici. Prvá osobná skúsenosť „s nimi“ prišla na gymnáziu, keď v triede o rok vyššie bol chalan, ktorý chodil do šatne s dievčatami. V tej dobe som sa s ním však nikdy nebavila. Viac krát som však počula učiteľov ako o ňom rozprávajú ako o „tom gejovi“. Čo rozhodne v tom veku nemohlo byť príjemné.
O chvíľu neskôr som na internáte dostala novú spolubývajúcu. Vyzerala tak bežne žensky, no nijako sa netajila tým, že má záujem o ženy. Viac krát mi rozprávala aké bolo rande, a aj keď som ju vždy vypočula, moja reakcia bola „to je divné, nechápem ako to môžeš robiť“. A dievčinu, s ktorou randila zase vychovávateľky a učiteľky označovali ako „tú lesbu“. Pretože mala krátke vlasy a očividne menej ženský štýl.
Traumy z minulosti
Ak si tu dlhšie, vieš že sa netajím zdieľaním nepríjemných zážitkov – z cestovania aj tak celkovo. Na blogu sa stále môžeš dočítať o tom ako ma zneužil „nový dedko“, či ako sa o to pokúsil hostiteľ na pri cestovaní. Aj vďaka tomu že o tom otvorene hovorím, sa ma často ľudia pýtajú či som si inú orientáciu len nevybrala po množstve negatívnych skúsenostiach. Nevybrala. Čo som si však vybrala je ju niekoľko rokov skrývať a potláčať aj sama pred sebou.
Náznaky a ich posledná facka
Povedala by som že najväčšími náznakmi bolo samotné bozkávanie a „trávenie času“ so ženami. Nahovárala som si však, že pokiaľ spolu neradíme alebo nechodíme, je to normálne a nie som teplá. Keď sme sa o tom bavili s kamarátkami, všetky povedali že je normálne sa takto cítiť pri ženách. Mali pravdu. Je to normálne, ale nie pre hetero ľudí. A ony sú teraz tiež teplé, či aspoň bi. Na druhú stranu odkiaľ sme o tom mali vedieť viac, keď sa ešte aj učitelia sexuálnej výchovy tvária že homosexualita neexistuje? Môžeš si spraviť „Am I gay?“ kvíz na internete, ale ubezpečiť sa že si v pohode lebo randíš len s chalanmi je jednoduchšie.
Pozri aj: Ako zaujať na Tindri?
Posledná facka od mojej potláčanej orientácie bola po poslednom rozchode, keď som žila v Belgicku. Jeden víkend v Bruseli, náhodná house párty, plno ľudí z celého sveta a jedna Irakčanka. Ráno som odchádzala domov bez kontaktu na ňu, a niekoľko hodinovú cestu vlakom naspäť do môjho mesta som presedela bez pohnutia pozerajúc von oknom. V slúchadlách mi hrali dookola tie isté teplé pesničky. Presne tie, ktoré mi ukázala moja spolubývajúca pred šiestimi rokmi. Tie, na ktoré som mykla plecom a zároveň nechápala, že sa za to tí ľudia nehanbia. Nehanbila som sa. Myslela som na ňu a želala som si aby som ju mohla znovu objať. Tento pocit bol nový. Príliš silný… Začala som prijímať, že môžem byť bi.
Hetero, bi či teplá?
Tento článok píšem už niekoľko mesiacov. Chcem ho však uverejniť pretože viem, že mne by pomohlo čítať podobný príbeh. Zároveň je však ťažké pristupovať k tomu autenticky a pravdivo, no zachovať si určité súkromie a anonymitu ľudí v mojom živote. Odkedy som sa v decembri verejne „vyoutovala“ na Instagrame, začala som na to (úplne pochopiteľne) dostávať množstvo otázok. Na niektoré som súkromne odpovedala do správ, na niektoré som ešte nebola pripravená… No už som. A pri tejto príležitosti by som ti chcela ešte raz poďakovať za ohromnú podporu – v komentároch pod príspevkom, aj v správach. Ani netušíš ako moc to pomôže človeku v zraniteľnej chvíli. Prajem si a verím, že ak budeš v podobnej situácii, budeš mať pri sebe rovnakých ľudí. A ak nie, budem tu aspoň ja. <3
Moje verejné „priznanie“ obsahovalo len vetu „I like girls.“. Žiadna nálepka, žiadne „som bi/pan/lesba“. Nechcela som sa nijako škatuľkovať, a tak keď sa ma niekto spýtal na to ako to mám, povedala som že proste teraz žijem so ženou a viac to preto netreba riešiť. V rozhovoroch s rodinou pár týždňov predtým to však vyzeralo inak…
Čo na to rodina – alebo zdôrazňovanie „aj chlapi sú v hre“
Och keby som tak len tušila že opakovanie vety „Ale neboj, stále sa mi páčia aj muži, som v pohode…“ znamená presný opak. Nevedomky som tak len pomáhala tomu, že ľudia budú bisexualitu vnímať ako prechodnú/fázu, a že byť so ženou je vlastne len módny výstrelok. Na moju obhajobu, pri vyoutovaní sa doma som sa tak cítila bezpečnejšie a menej zraniteľná. A sama som si nebola istá ako sa cítim ohľadom mužov.
Ak by som robila spomínaný coming out teraz, na začiatku príspevku by stálo „I like only girls.“. Muži sú vizuálne pekní – asi ako historická architektúra. Dokážem sa s niektorými cítiť bezpečne – asi ako so starším bratom. Ale skutočné emočné či intímne puto, pocit domova v niekoho náručí, to ide len so ženou.
Čas medzi „comingoutom“ k sebe a k rodine
Priznať si, že ma priťahujú ženy, a že môžem byť aspoň bi trvalo viac ako 4 roky. Avšak reálne spracovať myšlienku vzťahu so ženou…. To trvalo ďalší takmer rok. Veľmi intenzívny, plný osobnostných kríz, popierania, zmätenia, plaču, ale aj pekných chvíľ s mojou priateľkou. Transformácia od homofóbky po tú, ktorá sa snaží zmeniť pohľad spoločnosti na nich nás, bola dlhá. A stále nie je na konci, stále je na čom pracovať.
Od môjho „coming outu“ k sebe, k rodine aj k verejnosti prešlo už veľa času… Musím povedať že som neskutočne vďačná za moju rodinu aj spoločenskú bublinu, pretože som sa stretla prevažne s pozitívnymi reakciami. Mama síce potrebovala pár mesiacov na úplné spracovanie, no teraz je opäť tá najväčšia podpora akú som si mohla priať. Dokonca mám pocit že moju priateľku berie ako druhú dcéru, čo teda niekedy tvorí vtipné situácie. Aj malý brat ju už nakreslil na obrázok našej rodiny.
Čo teraz?
Nie všetci však majú takéto šťastie. Rodiny ľudí z LGBT+ komunity často neprijímajú, či dokonca ich vyhadzujú na ulicu. Len kvôli tomu že majú inú sexuálnu orientáciu. Z tohto dôvodu som sa rozhodla článok ukončiť odporúčaním OZ Prizma – komunitné a poradenské centrum pre LGBT+ ľudí. V Košiciach poskytujú psychologickú, sociálnu či právnickú pomoc pre ľudí z komunity, no môžeš ich kontaktovať aj online. Pokiaľ do komunity nepatríš, no chceš ich (nás) podporiť, finančným príspevkom tohto centra isto potešíš hneď desiatky ľudí!
