Blížili sa ďalšie dvojtýždňové prázdniny, no na železniciach vládol štrajk. Vlaky, ktoré za normálnych okolností spájajú celé Francúzsko krížom-krážom, zrazu boli väčšinu dní takmer nemožné využívať. Doma sa mi sedieť nechcelo, a tak som dospela k záveru, že je načase vyskúšať dobrovoľníctvo vo Francúzsku.
Výberová fáza + skontaktovanie sa
Síce už bol apríl, väčšina ponúk bola buď stále neaktívna, alebo nepretržito obsadená. Nejakým zázrakom sa mi podarilo nájsť vysnívanú farmu, navyše voľnú. Čakali ma teda dva týždne v spacáku v odstavenom karavane, na farme so somárikmi, kozami a ovcami, dvanástimi mačkami a desiatkami kráv.
Vymenili sme si na seba čísla a dohodli s detaily môjho príchodu.
Po 26 hodinách cesty (ale aj s pár hodinovým prestupom v Paríži) som sa konečne dostala do Auray, odkiaľ po mňa prišli oni dodávkou. Môj večný problém je, že sa nikdy nepýtam. Nie, že by som sa hanbila. Ja iba neviem čo sa mám pýtať. Veď nejak bolo, nejak bude a zatiaľ sa mi nič nestalo. Verím, že ak by mi sami od seba nepovedali v čom budem spať, prišla by som vyletnená a bez spacáku.
Prvé dni
Prvé ľady sa zlomili vetami ako sú ,,Naša rodina bola pred pár rokmi na Slovensku“, alebo ,,Deti nechodia do školy, majú domácu školu.“. Nie že by som bola zástanca domácej školy, ale uznaj sám, že u nás je to niečo tak zriedkavé, že sa o to začneš zaujímať, nech je tvoj jazyk akýkoľvek zlý. No a to, že niekto nie len vie, kde je Slovensko, ale aj to, že ho už navštívil, je zakaždým skvelý pocit.
Po príchode na farmu som si vyložila veci pred auto, prezula sa do gumákov a hneď sa šlo robiť. Teda, skôr mi len poukazovali čo kde je, otec ma zoznámil so zvyškom rodiny a konečne som si mohla zaniesť veci do ,,izby“. Zaviedol ma do obývačky dobrovolníkov, ktorá bola reálne 4 krát väčšia ako moja izba na internáte. Vybavená veľkým gaučom, chladničkou, ktorá nefungovala, dresom a vlastne všetkým, čo potrebuješ na prežitie. Viedli z nej dvere do dvoch starších karavanov, ktoré by sa s pár doplnkami premenili na tie najštýlovjšie hipsterské ubytovne.
Ráno som nakŕmila všetky zvieratá, podojili sme kravy, nachystali stodolu na ďalšie ráno, šli sme raňajkovať. Potom sme sa pustili do spracovávania mlieka. Časť z neho šlo teliatkam a kozliatkam, z časti sme odobrali smotanu a zvyšok sme premenili na syry, gwell a mliečnu ryžu. Samotné mlieko nepredávajú, lebo z toho zarobia málo.
Prvé dni som mala problém si zvyknúť na ich stravu. Väčšinou sme jedli chlieb s džemom, a keď už niečo uvarili, vyzeralo to ako vikingských seriálov. Nie zrovna lákavo. Navyše toho bolo málo, a samozrejme že som zabudla, ako mi prvýdeň ukazovali pivničku, odkial si mám vziať niečo, keď budem hladná.
Ako čas išiel…
…zvykla som si aj na vstávanie o siedmej, naučila som sa používať tú nesmierne ťažkú a komplikovanú mašinu na dojenie kráv, a prečítala som niekoľko komixov. Rodina ma prijala, a narozdiel od ostatných dobrovoľníkov, ktorí si varievali sami, jedávala som s nimi v hlavnom dome.
Bola to veľmi milá rodinka, ktorá ma veľa naučila – o farme, o jazyku aj mne samotnej. Uvedomila som si, že by som nevedela žiť tak ako oni. Čiže mám zase o kúsok jasnejšiu budúcnosť v zmysle ,,čo so mnou bude“. Pokiaľ nevieš, čo chceš v budúcnosti robiť a čomu sa venovať, je viac než skvelé vedieť aspoň to, čo nechceš robiť.
V polovici pobytu som mala dva dni voľna. Prvý deň ma odviezli do neďalekého mesta, kde boli na trhu, zatiaľ čo ja som si ho prešla krížom-krážom, ochutnala pivo robené z morskej vody (to nechceš) a skamošila sa s Turkom z kebabu (robil aj falafel). Vraj na Slovensko nikto nechce ísť kvôli nízkym platom. Pokiaľ s tým niečo neurobíme, nespoznáme dobrý kebab. Tak vravel on.
Ďalší deň sa niesol v znamení výletu na bicykli. Samozrejme, že som sa jazde na ňom úspešne vyhýbala posledné tri roky. Zašla som len pár kilometrov, keď ma prepadol hlad. Na severe prostred apríla nič nerastie. Ako inak. Navôkol bolo vidieť len ohrady s kravami, a tie bez kráv boli posiate púpavami. Kedysi som čítala, že sú jedlé, a tak bol môj hlad zachránený.
Ako som spomínala, posledné roky sa nemôžem považovať za vášnivého cyklistu, a tak niet divu, ako som dopadla. Príliš vysoká rýchlosť, ostrá zákruta a štrk. Ďalej to nerozoberajme.
Vďaka mojej „šikovnosti“ som sa vyhla fyzicky namáhavej alebo vodnej práci. Čiže žiadne robenie syrov, nosenie slamy ani nasadzovanie stroju na dojenie. Prvý deň som reálne mohla akurát tak lepiť nálepky na džúsy a džemy. Keď som sa chytala inej práce, okríkli ma, aby som si ruky nechala zahojiť. V ten večer som myslela len na jedno. Ostáva mi ešte týždeň. Dúfam, že ma kvôli neschopným rukám nepošlú domov.
Posledné dni
Neposlali. Posledný týždeň som sa cítila ako vo vlastnej rodine. Akceptovaná a ľúbená. Večere sme strávili na pikniku pri mori, alebo na neďalekej lúke, kam sme sa odviezli na somárikoch. Mimochodom, pri mori boli tie najkrajšie a najväčšie mušle, aké som kedy videla. Pláž bez turistov, čiže všetky som ich mohla vyzbierať ja. Neviem prečo, asi kompenzácia z detstva. Minimálne rodinu som tým pobavila.
Vôbec sa mi nechcelo ísť domov. Teda, do Saint-Etienne, kde ma čakala moja ďalšia, rovnako skvelá rodina. Tak to dopadá, keď si stále niekde.
){kind=link}